Slovinské zápisky, deň 2
V minulej časti ste sa dočítali o tom:
- prečo sa Koper stal cieľovou destináciou dovolenky
- ako vyzeralo naše ubytovanie
- že asfaltový povrch nám, jazdcom na vozíkoch, vyhovuje viac ako dlažba
Zdroj: Tono Puk
Druhý deň nášho pobytu bude bez vlastných fotiek. A mám na to dobrý dôvod, o ktorom sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.
Zobudili sme sa do zamračeného rána. Na prízemí nášho hotela sa nachádza bistro (s bezbariérovým prístupom priamo z ulice), v ktorom sme si spolu s mojim asistentom Tonom dali priemerné raňajky. Počas nich sme spriadali plány na tento deň a zhodli sme sa na tom, že by sme mohli navštíviť aj Chorvátsko, keď už sme tak blízko hraníc. A najvhodnejšou cieľovou destináciou sa nám zdalo mesto Poreč, nachádzajúce sa na západnom pobreží Istrijského polostrova.
Po raňajkách sme sa presunuli krížom cez ulicu, kde sa nachádzala malá kaviareň. Keďže hotelová káva bola... no, povedzme že nie úplne dobrá, práve kaviareň oproti mala byť záchranou našej energie. Už počas toho, ako sme prechádzali cez cestu, sme zacítili padajúce kvapky, no zatiaľ sme im nevenovali priveľa pozornosti.
Káva
Zato celú našu pozornosť na seba strhla samotná káva. Už pri jej objednaní sme zistili, že v Slovinsku si kávu "prosite", nie "molite" ako v Chorvátsku, takže sme pani čašníčke oznámili "Dva espressa, prosim" a dostala sa nám chuťovo výrazná a voňavá káva. Pritom podnik, v ktorom sme ju pili, je malý a na pohľad obyčajný. O to viac nás v dobrom prekvapilo, akú dobrú kávu sme v ňom mali. Takže ak budete mať cestu okolo - Tabu Bar je to správne miesto. A ak máte vozík, zostaňte na vonkajšej terase. Vnútri je schod a stoly sú až za ním.
Zdroj: Google Street View
Prvá búrka
Po tomto skvelom štarte dňa sme videli blížiace sa tmavé mračná, spoza ktorých sem-tam blikali blesky. Po nich sme počuli aj hrmenie, no stále sme boli odhodlaní vyštartovať v ústrety dobrodružstvu. Koniec koncov, už pred dovolenkou sme sa bavili, že "zažiť búrku na mori by mohlo byť zaujímavé"...
Odvážne sme sa teda vybrali z Kopra dúfajúc, že je to len jeden búrkový mrak, ktorý prejdeme a bude kľud. Naša trasa viedla podľa možnosti čo najbližšie pri pobreží, lebo sme dúfali, že uvidíme rozbúrené more. No hneď v ďalšom slovinskom mestečku na našej trase - v Izole - hneď ako sme vyšli z diaľničného tunela, nás ovalil prudký lejak. Obloha bola čoraz tmavšou a blýskalo sa s čoraz vyššou frekvenciou.
Medzi mestami Izola a Portorož nastala snáď najväčšia smršť. Prudký lejak bičoval okná nášho auta tak silno, že ani stierače zapnuté na maximálnu rýchlosť nestíhali zmývať kvapky z čelného okna. Do toho sa blýskalo, hrmelo, voda sa valila dole kopcom a autá išli tak pomaly, že vytvorili dlhú kolónu.
V našom aute bolo hrobové ticho. Za seba poviem, že ešte nikdy som nezažil také napätie z počasia ako tam. Autá sa posúvali krokom, prívalový lejak neustával, vietor sa opieral do stromov a nebolo mi veru všetko jedno.
Pomalým tempom sme sa dostali do mesta Portorož - hlavného turistického centra na slovinskom pobreží. Idúc po hlavnej ulici, kde na jednej strane stoja majestátne a pravdepodobne aj drahé hotely a na druhej strane leží rozbúrený Jadran, sme čoraz menej jazdili a čoraz viac sa brodili. Totiž - kanály nestíhali prijímať toľko prívalového dažďa. A keďže voda z okolitých kopcov stekala dole do mesta, trafili sme zrovna fázu, kedy som sa pod chvíľou pozeral pod seba, či náhodou nie sme s autom tak hlboko, že sa voda dostane dnu. Našťastie sa tento scenár nenaplnil, no za daný čas by sme pri dobrých podmienkach boli možno už v cieli. Takto sme sa brodili a slimačím tempom posúvali ku chorvátskej hranici.
Tesne pred ňou, stále v Slovinsku, sme sa zastavili na benzínovej pumpe. Kvôli tejto búrke však vypadol prúd a tak sa naša prestávka natiahla na solídnu polhodinu. Keď elektrika konečne nabehla, natankovali sme a mohli sme pokračovať ďalej. Stále sme dúfali, že to bol skrátka len jeden búrkový mrak a po ňom už bude zase dobre...
Druhá búrka
"Dobrodošli u Hrvatsku", vítala nás ceduľa za hranicou. Mraky sa nachvíľu rozostúpili a pár slnečných lúčov nám dávalo nádej, že naša cesta do Poreča už bude kľudná. No osud mal pre nás prichystaný iný plán. Zhruba 5 kilometrov pred mestom Umag sme videli stopára. Do nitky premočený pán zúfalo dvíhal palec vedľa cesty v snahe dostať sa z lesa do najbližšieho mesta.
Zastavili sme mu, posadili ho na zadné sedadlo a dotyčný pán vďačne prijal našu pomoc. Komunikácia s ním bola zmiešaná slovensko-chorvátska a nie všetkému, čo tento pán hovoril, som porozumel. Ale ak som ho správne pochopil, je maliar (alebo fotograf?) a búrka - pravdepodobne tá, ktorá nás zastihla v Slovinsku - ho doslova vyhnala z neďalekého lesa.
Ako-takou komunikáciou nám tento pán vysvetlil, kde býva, navigoval nás k sebe domov - na okraj mesta Umag - a keď sme ho vyložili, mohli sme pokračovať ďalej v našej ceste.
Nádej na zlepšenie počasia však pomaly ale isto vyhasínala s pribúdajúcimi kilometrami. Medzi Umagom a Porečom sme sa opäť dostali do búrky. Táto bola čo do rozlohy snáď dvakrát veľká ako prvá. Pršalo a blýskalo sa celú cestu až do Poreču. Naivne sme si mysleli, že v Poreči sa pred dažďom niekde ukryjeme. Dážď bol taký prudký, že od momentu, kým by mi Tono vyložil vozík až dovtedy, kým ma naň posadí, by som sedel úplne premočený.
Operatívne sme sa teda rozhodli, že v Poreči nemá cenu vystupovať a keďže už bola poobedná hodina, začali sme hľadať nejaké miesto, v ktorom by sme sa mohli zastaviť a najesť sa.
No otázka bola, ako sa dostať z auta na vozík a nezmoknúť. Odpoveď? Nijako. Búrka pokračovala aj počas našej cesty naspäť a hoci sme zvolili inú trasu naspäť do Slovinska, dúfajúc že na diaľnici nájdeme odpočívadlo so zastrešeným parkoviskom, nebolo možné nikde vystúpiť.
Stále v daždi, stále pod búrkovým mračnom, sme ukrajovali kilometre a búrka prestala až v momente, kedy sme prekročili slovinskú hranicu.
Výťah teraz nechodí
Hladní a unavení sme sa snažili čo najrýchlejšie vrátiť naspäť do Kopra. No ako na potvoru bol hlavný ťah na Koper kvôli prívalovým dažďom uzavretý. Všetky autá vrátane nás preto museli zvoliť obchádzkovú trasu.
Opäť sme teda prechádzali Portorožom, ktorého hlavná ulica vyzerala ako po apokalypse. Na zemi popadané konáre, ľudia sa snažili odčerpávať vodu, ktorá zaliala miestne podniky, všade plno kaluží a pláže boli samozrejme prázdne.
Keď sme sa konečne dostali do Kopra, videli sme veľa hasičských áut so zapnutými majákmi. Mali totiž veľa výjazdov kvôli odčerpávaniu prívalovej vody z pivníc. Vraveli sme si, že nakoniec dobre, že sme nezostali v meste, lebo by sme možno dopadli ešte horšie ako na ceste.
Na niekoľký pokus sme našli nákupné centrum - jedinú istotu, že nájdeme kryté parkovisko a suchou nohou sa dostaneme do nejakého podniku, v ktorom si dáme neskorý obed. No keď sme sa vrátili na ubytovanie, nastal šok.
Zlým znamením mi mohlo byť aj to, že recepčný si s rezignovaným pohľadom poťahoval z cigarety pred hlavným vchodom. Vošli sme dnu. Výťahové dvere boli dokorán otvorené a vedľa nich na stene ceduľa s nápisom "Out of order", čiže "Mimo prevádzky".
Vrátili sme sa teda k recepčnému a pýtali sme sa, prečo výťah nefunguje. Vysvetlil nám, že prívalový dážď podmyl výťahovú šachtu a že treba počkať na technika. Ale keďže je veľa výjazdov, technik môže prísť až na druhý deň ráno.
Po prvotnom šoku z tejto informácie som sa snažil zozbierať trpezlivosť, ktorá mi po celom náročnom dni postupne odchádzala a slušným, no snáď asertívnym spôsobom som mu vysvetlil, že do druhého dňa nemôžem čakať. Iné ubytovanie v Kopri nemám. Potrebujem svoju izbu a ideálne čo najskôr.
Recepčný sa vrátil aj s nami do budovy. Našťastie preukázal ochotu pomôcť nám. Na recepcii pri výťahu s otvorenými dverami sme čakali, kým recepčný vybaví telefonáty, ktoré by snáď mohli celý proces vrátenia výťahu do prevádzky urýchliť.
Ponúkol nám, že do doby, kým sa výťah opraví, nám vie dočasne otvoriť izbu na nižšom poschodí, aby sme v nej počkali. No aj keby bola takáto izba na prvom poschodí, bez výťahu by som sa nemal ako do nej dostať.
Po krátkej porade s Tonom sme však nakoniec na ponuku recepčného prikývli. Obaja ma pomalými krokmi vyniesli po schodoch na prvé poschodie, kde nám recepčný otvoril v podstate na vlas rovnakú izbu, v akej sme bývali.
Až vtedy nastala čiastočná úľava. Bol to vyčerpávajúci deň. Po ďalších dvoch hodinách k nám prišiel recepčný, no teraz jeho pohľad nebol rezignovaný ale víťazoslávny. "Páni, podarilo sa opraviť výťah! Musel som zavolať technika až z Ľubľany ale podarilo sa to!", oznámil nám recepčný po anglicky.
Na zážitky výdatný deň tak bol na konci. V ten večer sme už nikam nešli. Z nejakých drobností nakúpených v neďalekom supermarkete sme si vyskladali večeru a od veľkej únavy sme rýchlo zaspali.
V ďalšej časti sa dozviete:
- o nádhernej ceste po pobreží
- že v slovinskej pijatike pláva zlato
- v ktorej reštaurácii dostanete najlepšiu chobotnicu svojho života. Fakt.