Slovinské zápisky, deň 3 a 4

V minulej časti ste sa dozvedeli:

• že búrky v Slovinsku sú silnejšie, než vraví predpoveď
• že naše auto je v skutočnosti obojživelník
• a že čím obyčajnejšiu kaviareň nájdete, tým chutnejšiu kávu v nej dostanete

Deň 3

Po nečakane dobrodružnom druhom dni našej letnej dovolenky v Slovinsku sme s mojim asistentom Tonom usúdili, že by sme si mali dávať pozor na svoje priania. Predsa len, "zažiť búrku pri mori" bolo príliš odvážne želanie a dúfali sme, že si ho už nezopakujeme.

Našťastie, ráno tretieho dňa vyzeralo nádejne. Výhľad z izby nám napovedal, že tento deň by mohol priať objaviteľským chúťkam, ktoré ešte neboli naplnené. Mračná boli roztrhané a spoza nich bolo na mnohých miestach vidieť modrú oblohu.

Opäť sme po raňajkách skočili na kávu cez cestu do Tabu Baru, opäť sme boli uchvátení jej chuťou a energia, ktorú sme vďaka káve dostali, nás nakopla do nového dňa.

Koper - centrum

Doobedie sme venovali pešiemu objavovaniu historického centra Kopra. Z kaviarne sme si to namierili skrz úzke uličky lemované farebnými starými domami v benátskom štýle. Vysoká zvonica pri kostole Nanebovzatia Panny Márie, azda najvýraznejšia dominanta historického centra, nám poslúžila ako orientačný bod. A naozaj, onedlho sme sa ocitli na Titovom námestí (po slovinsky Titov trg), na ktorom sa nachádza nielen spomínaný kostol so zvonicou ale napríklad aj Pretoriánsky palác (po slovinsky Pretorska Palača) z 15. storočia a Koperská lóža, čiže ďalší, menší palác. Titovo námestie je ústredný bod historickej časti Kopra a jeho okraje sú lemované kaviarňami a obchodmi so suvenírmi. Je to zároveň jedno z mála miest v Kopri so zachovanou historickou dlažbou, takže môj vozík dostal trochu zabrať. Nebolo to však tak náročné, aby sa to nedalo prejsť.

Pokračovali sme ďalej, smerom k pobrežiu, no paradoxne stále do kopca. Paradoxne preto, lebo čakal by som, že čím bližšie pri mori budeme, tým nižšie budeme klesať po ceste. No neustále sme stúpali, až sme došli na kraj centra, zhruba 20 metrov nad spodnou cestou, ktorá lemovala celé centrum mesta. Na jej opačnej strane sa nachádzal prístav.

Inak, výhľad z hornej cesty na prístav, zátoku a šíre more je za pekného počasia nádherný. Po chvíľke strávenej obdivovaním tohto výhľadu sme však pokračovali ďalej. Našli sme totiž výťah, ktorý prepájal hornú a dolnú cestu. A na rozdiel od mnohých verejných výťahov na Slovensku, tento fungoval. Zvonka bola jeho šachta akoby zrkadlová, no zvnútra bolo priesvitné sklo, takže sme krásne videli, ako sme plynulo klesali na spodnú cestu, aby sme mohli pokračovať ďalej v našej expedícii.

Po dolnej ceste sme pokračovali smerom k promenáde, ktorú sme navštívili už počas prvého dňa. Chvíľu sme zostali oddychovať na lavičke, dočerpali sme sily a vybrali sme sa ďalej na západnú časť promenády, doposiaľ nenavštívenú.

Z nej sme sa prešli na mólo v prístave a keď sme sa vracali späť na promenádu, znepokojili nás blížiace sa tmavé mraky prichádzajúce spoza kopcov. Spomienky z predchádzajúceho dňa boli stále čerstvé. Pred blížiacimi mrakmi sme sa ukryli v malej kaviarni na promenáde. Krátka prehánka po pár minútach ustala a my sme mohli v našej pešej túre pokračovať ďalej.

Zatiaľ sme nemali presne stanovený cieľ, no čím viac sme sa vzďaľovali od centra Kopra, tým jasnejšie sa nám jeden z možných cieľov rysoval. No premenlivé počasie nám znemožňovalo jasne si vytýčiť, pokiaľ sa dostaneme a kedy sa proste otočíme a vrátime naspäť.

V každom prípade, dostali sme sa na juhozápad mesta k pláži Žusterna. Tam nás opäť zachytila prehánka a nakoľko už bol čas obeda, schovali sme v jednej z tamojších reštaurácií, kde sme ochutnali pljeskavicu a čevapi. Vôbec sme nerozumeli tomu, prečo bola reštaurácia prázdna, veď jedlo bolo chutné a dodalo nám silu na pokračovanie v ceste.

Po pobreží Adam s Tonom beží...

Práve v tejto reštaurácii padlo definitívne rozhodnutie, že cieľom našej cesty - ak to počasie dovolí - bude 6 kilometrov vzdialené mestečko Izola. A tak sme sa vybrali opäť na cestu. Vlastne, aby som bol úplne presný, vybrali sme sa na chodník kombinovaný s cyklocestou, ktorý viedol po pobreží a na ktorý mali autá vjazd zakázaný.

Tých 6 kilometrov nám aj vďaka zlepšenému počasiu, nádherným výhľadom na Jadran a silnému morskému vzduchu pripadalo ako úžasná psychoterapia. Vlny narážali na skaly, čajky krúžili nad morom, aby si v ňom niečo ulovili a my s Tonom sme každých 10 minút zastavili, aby sme niečo odfotili.

Plynulá, široká asfaltová cesta bola pre môj vozík ideálnym miestom na pešiu turistiku. A predstavte si, dokonca sa na danom úseku nachádza aj unimobunka s bezbariérovou toaletou. Niečo také by bolo u nás na Slovensku nemysliteľné, no na slovinskom pobreží a jeho 6-kilometrovom úseku boli takéto zariadenia hneď dve.

Po asi hodine strávenej pomalým tempom, striedaným zastaveniami kvôli fotografovaniu sme sa nakoniec dostali do Izoly. Mesto Izola má okolo 11 000 obyvateľov a tak ako aj iné mestečká na pobreží, aj Izola má vlastnú marínu, čiže prístav pre malé osobné lode.

Okrem toho sa v Izole nachádza aj rezort Dva Topola, ktorý je vybudovaný špeciálne pre ľudí s postihnutím. Jeho súčasťou je aj bezbariérová pláž a bazény vybavené zdvíhacími zariadeniami, aby sa do nich dostali aj ľudia z vozíkov. Poznámka pod čiarou: Pláž sme nefotili, boli na nej ľudia a vyzeralo by to divne. 🤭

V centre Izoly sa nachádza vysoká zvonica s kostolom, podobne ako v Kopri a vlastne aj všade inde. 😂 Táto zvonica bola našim prvým cieľom. Po krátkom blúdení uličkami, ktoré sú strmšie než tie v Kopri, sme zvonicu našli, odfotili ju... a hádajte čo. Smerom z Kopra bolo počuť hrmenie.

Narýchlo sme museli s Tonom prepočítavať našu trasu a vyriešiť dilemu: ísť ďalej smerom k maríne a dúfať, že nájdeme voľný a najmä krytý stôl niekde v reštaurácii? Alebo sa rýchlo vrátiť smerom na Koper a schovať sa pred búrkou? Po krátkom uvažovaní, ktoré bolo zakončené ďalším dunením hromov sme zvolili druhú možnosť. Marína-nemarína, už sme toho peši prešli dosť a je čas aby sme nabrali spiatočný kurz.

Zlovestné mračná sa pomaly blížili z Kopra a kopcov za ním smerom k nám. Už nebolo možné, aby sme sa suchou nohou dostali peši až do Kopra. Preto sme museli nútene zastaviť v jednom z podnikov na začiatku Izoly, kde sme pod prístreškom čakali, kým búrka prehrmí.

Nápoj zo zlata!

Počas tohto čakania sme si skrátili čas tým, že sme si objednali niečo pod zub a keďže nešoférujem, rozhodol som sa, že ochutnám jeden z typických slovinských "dospeláckych" nápojov - hruškovicu, ktorá sa volá Viljamovka, podľa odrody hrušiek, z ktorých je vypálená.

Ako som neskôr zistil, zjavne existuje viacero typov Viljamovky a tá, ktorú som si objednal ja, bola špecifická tým, že v nej plávali malé kúsky zlata. Áno, čítate správne. Malé zlatinky plávajúce v hruškovici vyzerali až príliš exkluzívne na v podstate obyčajný podnik v areáli autokempu, v ktorom sme sedeli. No nielen vzhľad môjho nápoja vyzeral exkluzívne. Chuť Viljamovky bola oveľa jemnejšia, než som očakával. Vôbec nepálila, neštípala, iba sa príjemne rozlievala po chuťových pohárikoch. Takže ak pôjdete do Slovinska a neplánujete večer šoférovať - Viljamovka je nápoj, ktorý odporúčam ochutnať. Aj keby v nej žiadne zlato neplávalo.

V autokempe sme sedeli snáď tri hodiny, počas ktorých sme stále váhali, či vyraziť naspäť alebo počkať na lepšie počasie. Nakoniec sme usúdili, že takto by sme čakali aj tri dni a tak sme sa vybrali v ústrety dažďovým mrakom, ktoré neustále viseli nad Koprom aj neďalekým Terstom.

Bol to v podstate až surreálny pohľad. My, zatiaľ v suchu na cykloceste, sme v diaľke videli, ako dážď padá na záliv a nákladné lode boli akoby za dažďovým závojom. Z niektorých z nich bolo vidno iba svetlá, čo pôsobilo možno až strašidelne.

S dažďom opreteky

Veľmi sme dúfali, že nás ten obrovský lejak nezastihne na ceste. Boli sme stále bližšie pri Kopri a už sme nezastavovali ani na pláži Žusterna, ani na promenáde. Až neďaleko centra mesta sme sa usadili v jednej reštaurácii, unavení po náročnom dni. A až v momente, ako sme si sadli za stôl, začalo pršať. Tomu vravím šťastie.

Objednali sme si grilovanú chobotnicu a bola úžasná! Doplnená omáčkou so sušenými paradajkami a varenými zemiakmi bola zatiaľ najlepším jedlom, aké sme počas dovolenky mali. Ak budete mať cestu okolo, zastavte sa v reštaurácii Mornarček. Aj s vozíkom sa dá ľahko zaparkovať, pretože terasa sa nachádza priamo na ulici.

Cestou naspäť na hotel sme trochu zmokli, no bola to malá obeť za všetko, čo sme cez tento deň zažili.

Deň 4

Opis tohto dňa bude mimoriadne krátky. Celý deň pršalo, bolo chladno a s výnimkou rannej kávy, kde nám čašníčka doniesla dve esspresá ešte skôr ako sme si objednali - už mala totiž jasno a v podstate sa z nás stali štamgasti - a obeda v bistre pod hotelom sme nevytiahli päty z izby. Oddychovali sme a naberali sme sily na piaty deň.

V ďalšej časti sa dočítate:

• prečo je ľahké stratiť sa v Terste
• o rybárskom mestečku akoby vystrihnutom z nejakej bondovky
• a ako sme vďaka vynútenej obchádzke našli úžasné výhľady

Foto: Tono Puk