Slovinské zápisky, deň 5

V minulej časti ste sa dočítali:

• o nádhernej ceste po pobreží
• že v slovinskej pijatike pláva zlato
• v ktorej reštaurácii dostanete najlepšiu chobotnicu svojho života. Fakt.

Dni, ktoré boli vymedzené na dovolenku, sa nám pomaly začali míňať. Doposiaľ bola naša bilancia takáto: vrátane príjazdového dňa sme strávili v Slovinsku 4 dni a z toho jeden v dvojitej búrke, že sme nemohli vystúpiť z auta, jeden dobre začatý no v strese zakončený - taktiež kvôli búrke a jeden strávený na hoteli kvôli ďalšej búrke. Iba prvý deň, počas ktorého sme pricestovali, zatiaľ spĺňal parametre hodné letnej dovolenky. Už by sa hodila zmena, že?

Už od rána som na mobile a v strese sledoval všetky možné predpovede počasia pre Koper a blízke okolie. No piaty deň dovolenky mal byť tým zlomovým, kedy sa počasie malo vylepšiť a kedy naše možnosti cestovať za poznaním po okolí mali vzrásť.

Ráno začalo už takpovediac klasicky: raňajky v hoteli a káva v Tabu Bare oproti. Terasa bola plná miestnych a väčšinou postarších pánov a aj z ich nálady som nadobudol pocit, že dnešný deň by mohol naozaj stáť za to.

Po krátkej porade nad espressom sme sa s Tonom rozhodli, že naša dnešná destinácia bude v Taliansku. Kúsok za mestom Terst sa totiž nachádza palác Miramare, ktorý leží na útese priamo nad morom. Alternatívny plán bolo mestečko Muggia, tiež kúsok od Terstu ale zatiaľ sme nevedeli, koľko času kde strávime a či sa nám podarí navštíviť obe spomenuté miesta. Samotný Terst sme navštívili minulý rok ako súčasť dovolenky v Chorvátsku, takže teraz nám z itinerára vypadol.

Mira! Mare! (Pozri! More!)

Sadli sme teda do auta a vybrali sme sa dlhšou - a musím povedať, že veľmi peknou - trasou v ústrety palácu Miramare. Naša trasa viedla z Kopra cez obec Ankaran, taliansku hranicu, spomínané mestečko Muggia a cez Terst až k zámku Miramare.

Čo by to však bolo za Túlavé kolesá, keby sa v Terste naozaj nezatúlali, že? 😊 Do mesta sme vstúpili z južnej strany a hoci sme sa riadili ceduľami s nápisom "Centro", skončili sme kdesi v priemyselnej časti v slepej uličke. To máme za to, že veríme svojim navigačným schopnostiam viac ako navigácii v aute. No ani po jej aktivovaní sme neboli úplne ukrátení o blúdenie. Čím bližšie k centru mesta sme boli, tým chaotickejšie inštrukcie sme dostávali.

Takto sa stalo, že po jednej ulici v centre sme prešli snáď trikrát. Už sme aj začali byť trochu nervózni, no nakoniec sme našli správnu trasu na západný okraj mesta, odkiaľ to k zámku Miramare bolo už len pár kilometrov.

Inak, niektoré štvorprúdové ulice v Terste nemajú na väčšine daného úseku prerušované čiary. Iba tesne pred semafórmi. V podstate tu platí "jazdite si ako chcete ale pred križovatkou sa správne zaraďte". A samozrejme, všade samé mopedy a skútre.

Zámok Miramare sa nachádza takmer 10 kilometrov západne od centra Terstu. Wikipedia hovorí, že bol vybudovaný medzi rokmi 1856 - 1860 pre rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda Maximiliána a jeho ženu. Skutočne si nemohli vybrať krajšie miesto, kde ho postaviť. Z útesu, na ktorom sa zámok týči, je vidno Terst, mestečko Muggia a slovinské pobrežie na juhovýchodnej strane a zároveň, ak je dobrá viditeľnosť, je možné vidieť pobrežie pri lagúne Grado na horizonte severozápadnej strany.

Vstup do areálu zámku je bezplatný. Brány boli otvorené a turistov bolo síce dosť ale úprimne, čakal som ešte väčší nával. V okolí zámku sa nachádzajú aj terasovito odstupňované záhrady, no tie nie sú pre ľudí na vozíkoch dostupné, nakoľko sa dá na ne dostať len po schodoch.

Prízemie zámku bolo prístupné, no vyššie poschodia, na ktoré bolo možné dostať sa za poplatok, boli bariérové. Na prízemí sa nachádza veľká sála a vedľa nej miestnosť, kde sa predávali lístky. Čo bolo pre mňa najväčším prekvapením - a nie úplne v dobrom - že v samotnom areáli sa nenachádzala žiadna reštaurácia, bistro, či aspoň kaviareň. Najbližšie možné miesto na občerstvenie sa nachádzalo asi 500 metrov od areálu na pláži. Je to škoda, pretože tak krásna stavba s neuveriteľne lákavou polohou a úžasnými výhľadmi by uživila možno aj dva podniky.

Preto sme sa v Miramare dlho nezdržali, naložili sme sa do auta a vyrazili "loviť" niečo pod zub. Keďže nám hrozilo, že v Terste opäť zablúdime, snažili sme sa nájsť obchvat, ktorý by mesto obišiel. No navigácia aj cedule v meste nás viedli cez centrum a nám sa vybavila spomienka z minulého roka a adrenalínového stúpania úzkymi uličkami.

Našťastie sme sa tentokrát dostali na rýchlostnú cestu a zamierili si to smerom späť do Slovinska. Mali sme ešte dosť času, preto sme si povedali, že budeme hľadať niečo po ceste a ak to nenájdeme, Koper a niektorý z jeho podnikov to istí.

Muggia 007

Z rýchlostnej cesty sme zišli na poslednom výjazde pred slovinskou hranicou. Po starej ceste sme sa dostali do rybárskeho mestečka Muggia. Pôvodne sme ani nerátali, že sa v ňom zastavíme, no akonáhle sme sa dostali do jeho centra a uvideli starý prístav, historické domy a nad nimi na kopci týčiaci sa hrad, okamžite sme zastavili na najbližšom parkovacom mieste a vyložili sa.

Toto mestečko nás uchvátilo! Jeho pokojná atmosféra na mňa pôsobila ako tie momenty vo filmoch, keď vidíte ospalé mestečko predtým, než sa doň vrútia drahé autá, ktoré sa navzájom naháňajú ako v nejakej bondovke. Naozaj som čakal, že zrazu zbadám z niektorej z bočných uličiek utekať Agenta 007.

Na brehu historického prístavu sme sa usadili v jednej z tamojších reštaurácií a objednali sme si obed. Minulý rok sme mali s obedom v Terste dobré skúsenosti, preto boli naše očakávania vysoké - a nie úplne naplnené. Nieže by to jedlo bolo zlé, no latka z minulého roka bola nastavená poriadne vysoko. Obed pri vonkajšom sedení dostupnom aj na vozíku preto hodnotím tromi hviezdičkami z možných piatich.

Neskôr sme sa ešte prešli po relatívne malom, no malebnom centre mestečka, neskôr sme sa zastavili na káve v inej časti prístavu, z ktorej bolo dobre vidieť na Terst a keď už boli všetky naše gastro-ciele naplnené, vrátili sme sa do auta, aby sme sa mohli posunúť smerom naspäť do Slovinska.

Päťhviezdičková obchádzka

Tesne pred slovinskou hranicou nás však policajné auto odklonilo z hlavnej cesty (zrejme kvôli nehode ale s istotou to neviem) a poslalo nás po obchádzkovej trase. Tá viedla po úzkej, prašnej lesnej ceste a spomienky na minuloročný Terst nachvíľu opäť ožili. Znova sme totiž stúpali úzkymi uličkami do kopcov, no teraz cestu lemovali stromy a nie rodinné domy. Chvíľku sme išli vyslovene podľa intuície, no nakoniec sme sa dostali na hlavnú cestu a akonáhle sme zbadali cedule s nápisom Slovenia, vybrali sme sa daným smerom.

Nebyť malej cedule s európskou vlajkou a v jej strede s nápisom "Slovenija", ani by sme si nevšimli, že sme sa dostali do Slovinska. No už pár kilometrov za hranicou, stále na kopci, nás uchvátil výhľad do okolia. Na severe sme videli Terstský záliv aj samotný Terst. Na juhu sme videli Koperský záliv aj samotný Koper. A na východe, čiže pred priamo pred sebou, sme videli kopce slovinského vnútrozemia.

Na jednom úseku sme zastavili a Tono nachvíľu vybehol z auta, aby spravil aspoň nejakú fotku tej nádhery. Potom sme už pokračovali v ceste a klesali až do Kopra. Nebyť uzávery našej pôvodnej trasy, taký krásny pohľad by nám unikol. Z toho plynie poučenie, že niekedy sa naozaj oplatí zatúlať. 😎

Nielen zo spiatočnej cesty z Terstu som zostrihal časozberné video, ktoré môžete nájsť aj na mojom Youtube kanále Roads of Slovakia. Z času na čas naň pridávam videá predovšetkým zo slovenských ciest, no nechýba aj pár videí zo zahraničia, vrátane dovolenky v Slovinsku, o ktorej práve čítate. Popisy vo videách sú v angličtine. Ak by ste chceli vidieť viac takýchto videí, môžete mi hodiť odber na kanál. Vďaka. 😊

Zdroj: Roads of Slovakia

Po tom, čo sme vrátili na hotel a chvíľu si oddýchli, sme večer navštívili bosniansku "čevabdžinicu", čiže reštauráciu so zameraním na čevapčiči, ražniči, pljeskavicu a ďalšie balkánske dobroty. Opäť som mal k dispozícii porovnanie s minulým rokom a Pivnicou Cont pod našim vtedajším hotelom a musím povedať, že práve minuloročná pljeskavica mi chutila viac. Čevabdžinica Sarajevo '84 má vstup na terasu s malým schodom ale aj s mechanickým vozíkom sa na ňu dá vstúpiť.

Na záver sme sa prešli po večernej promenáde, vrátili sa na hotel a oddýchli si. Pred nami zostala ešte "perla" na záver. Dobrú noc. 😴

V ďalšej časti sa dočítate:

• o tom, že aj Tabu Bar má zdatného súpera
• že nechýbalo veľa a zostali by sme v Kopri dlhšie
• a o tom, ako som "upratal" turistov, ktorí mi zavadzali vo výhľade na západ slnka

Foto: Tono Puk