O tom, ako som prvýkrát vstúpil do tej istej Rijeky - 7. časť

O tom, ako sme navštívili koloseum a pritom sme nemuseli cestovať až do Ríma, sa dočítate v šiestej časti.

Deň 7 - Utiekli sme pred búrkou

Predposledný deň, mysliac na to, že by sme sa pomaly začať pripravovať na odchod, sme si za cieľovú destináciu zvolili miesto, ktoré sa od Rijeky nachádza zhruba len 20 minút jazdy autom.

Držiac sa pobrežia pri Kvarnerskom zálive ako nášho hlavného orientačného bodu, došli sme do kúpeľného mestečka Opatija. Bolo trochu náročné nájsť dobré parkovacie miesto a ako sa ukázalo neskôr, ešte náročnejšie bolo zaplatiť zaň.

Chorvátske kuny, ktoré nám z celého nášho pobytu zostali, sme mali v takých bankovkách, ktoré parkovací automat nechcel prijať. Hľadali sme zmenáreň a jej hľadaním, nájdením, zámenou peňazí, vrátením sa k parkovaciemu automatu a zaplatením sme strávili snáď trištvrte hodiny.

Bolo by to menej, keby sa v automatoch dalo platiť kartou. Jediný alternatívny spôsob platby za parkovanie však bol len cez SMS, no ten iba s chorvátskou SIM kartou.

Po tejto strastiplnej a nakoniec úspešnej misii sme sa konečne mohli sústrediť na to, kvôli čomu sme do Opatije prišli: Obdivovať miestnu architektúru, výhľady na more a na Rijeku, zvolávať: "Aha, palma! A ďalšia!" a nájsť miesto, kde by sme si dali dobrý obed, posledný obed počas našej dovolenky.

K architektúre: predstavte si Monako, pridajte štipku Karlovych Varov, za hrsť Jadranu, trošku španielskych paliem a slovenské cesty. To je Opatija v skratke. Vlastne doplním ešte jednu ingredienciu. Ak poznáte sochu Malej morskej panny v Kodani, tu majú niečo podobné. Dievča s čajkou, alebo ako hovoria Chorváti "Djevojka s galebom", sa podobne ako Malá morská víla týči na skale priamo v mori, no dosť blízko k pevnine na to, aby sa s ňou dalo odfotiť.

K výhľadom na more: tým, že Opatija sa nachádza na úpätí pohoria Učka, stačí si len trochu podísť od mora, nabrať pár výškových metrov a už sa vám otvorí výhľad na Rijeku, Kvarnerský záliv, ostrovy Krk a Cres. Pomerne výrazný opar nad hladinou však naznačoval, že to pekné počasie, na ktoré sme mali šťastie počas celej dovolenky, sa môže čoskoro skončiť.

Stále na pobreží, hľadali sme miesto, kde sa môžeme nielen skryť pred možným dažďom, ale kde sa tiež môžeme najesť a doplniť tekutiny. Nakoniec sme našli jednu plážovú reštauráciu so strieškou nad stolmi.

Ako sme si sadli, začalo nad pohorím Učka hrmieť. Zjavne sme prišli včas. Po priemernom obede nás na jedálnom lístku upútal názov jedného z ponúkaných dezertov. Volal sa totiž Dolce Fico. Podobnosť mien s naším trojnásobným premiérom je, samozrejme, čisto náhodná. V talianskom jazyku totiž Dolce Fico znamená "sladká figa" a nečíta sa to "fico" ako v slovenčine ale "fiko". V podstate to boli kandizované figy a na nich krém mascarpone (poznáte z koláča tiramisu). Tento Fico našťastie nezanechal v ústach žiadnu horkú pachuť. 🤫

Prečkali sme krátku prehánku a po promenáde, na ktorej sa nachádza podobný chodník slávy, aký majú v Holywoode, sme sa vrátili k autu.

Nevrátili sme sa však hneď do Rijeky. Ako človek s obsesiou k mapám som ešte pred dovolenkou zistil, že hneď vedľa Opatije sa nachádza obec, ktorá možno nemá žiadnu atrakciu alebo známu stavbu, no jej názov akoby vymyslel samotný bývalý najvyšší sudca a autor námetov pre internetové meme videá Štefan Harabin. Táto obec sa totiž volá Ičići, čo nápadne pripomína jeden z jeho legendárnych mediálnych výstupov, kde na rečnícku otázku začínajúcu slovom "či", spustil: "Či-či-či! To je veľká vec, či-či-či!" No a my sme našli obec Ičići - a to je veľká vec, Ičići!

Vošli sme do Ičići, nahrali sme si obecnú tabulu na palubnú kameru, aby sme mali dôkaz, že sme toto "pútnické miesto" navštívili, pri miestnom prístave sme sa otočili naspäť a z obce Ičići išli sme do... Rijeky. 😏😜

Posledný večer pred odchodom sme sa rozhodli zakončiť v inom podniku, než sme zvykli po ostatné razy. Pamätáte si na španielsku reštauráciu, ktorú sme navštívili počas druhého dňa? Išli sme do nej opäť. Tentokrát sme si však nedali "len" šunku jamón. Namiesto nej sme si objednali ďalšie jedlo, ktoré nám pripomenulo Sevillu navštívenú minulý rok. Bravčové líčka z iberských prasiat s ryžou boli dôstojným zakončením našej dovolenky.

A inak, reštaurácia má aj vonkajšie sedenie, ktoré je prístupné priamo z chodníka. Počas našej návštevy tam však bolo plno, takže sme museli prekonať pár schodov a vojsť dovnútra. V reštaurácii pracuje veľmi milý personál, ktorý - ako sme mali možnosť zistiť priamo počas návštevy - má aj zmysel pre humor.

Pri vedľajšom stole niekomu spadol pohár na zem a rozbil sa. V tom momente sa všetci čašníci otočili k tomuto stolu a zakričali "Olé!" Uvoľnili tak atmosféru, samozrejme poupratovali črepiny a naďalej sa venovali hosťom s plnou energiou. Bolo tam veľmi príjemne. Ak sa do Rijeky vyberiete a budete sem chcieť zájsť, reštaurácia sa volá Capote y Olé (pozrite si ich Instagram) a pravdepodobne ju vlastní Španiel žijúci v Chorvátsku. Totiž - dal sa s nami do reči a ani sa nesnažil rozprávať s nami po chorvátsky, ako ostatní. Podľa prízvuku bolo počuť, že nebol z Chorvátska. V angličtine nám hovorí: "Keby vám čokoľvek chýbalo, povedzte! Všetko zariadime!".

Na záver sme sa išli prejsť k mólu a takpovediac rozlúčiť sa s morom. Asi hodinu sme sedeli na móle, pozorovali vlny a svetlá rybárskych lodí, ktoré sa trblietali v diaľke.

Cestou na hotel sme prechádzali cez pešiu zónu. Na jej najznámejšom úseku, ulici Korzo, akurát vrcholil pouličný festival, na ktorom sa prezentovali umelci, remeselníci a farmári z vnútrozemského chorvátskeho regiónu Zagorje. Áno, ani ja som netušil, že Slovensko nie je jediné, čo má na svojom území Záhorie.

Pod jedným stánkom hrali dvaja gitaristi známe rockové a country-folkové hity a urobili na Korze skvelú atmosféru. Najlepšie na celom tom momente bolo, že hoci hodiny ukazovali už 22:00, vonku boli všetky generácie. Malé deti s rodičmi, 40-roční manažéri v oblekoch, starí ľudia, skrátka celé spektrum návštevníkov sa v uvoľnenej atmosfére zabávalo. Jeden malý chlapec bez ostychu prišiel ku mne a brzda môjho vozíka ho tak zaujala, že ju hneď schmatol a chcel sa s ňou hrať. Okamžite k nemu prišla jeho mama a s ospravedlňujúcim pohľadom sa na mňa usmiala. Ja len, že "it's ok".

Akonáhle gitaristi dohrali, už sme sa nikde nezdržali, išli sme na hotel a ja som sa celú cestu usmieval. Mal som z tohto mesta veľmi dobrý dojem. Hoci možno nie je tak turisticky vyhľadávané ako iné mestá južnejšie od Rijeky, domáci ho udržiavali pri živote.

Ak som počas piateho dňa prirovnal Terst ku Viedni, potom Rijeka je určitým spôsobom ako Bratislava pri mori. Aj tu sa našli občasné bariérové nezmysly - rovnako ako v Bratislave. Aj tu vidíte niektoré cesty rozbité - tak ako v Bratislave. Aj tu bol tak trochu neporiadok - áno, tak ako v Bratislave. No atmosféra, ktorú prevažne domáci dokázali tomuto mestu dať, bola autentická a veľmi príjemná.

S takýmito príjemnými pocitmi sa mi aj dobre zaspávalo.

Nasledoval deň odchodu domov. No ak ste čakali rutinu, vyvediem vás z omylu. O tom, čo sa stalo, sa môžete dočítať v poslednej časti.

HODNOTENIE (max. ⭐⭐⭐⭐⭐)

Foto: Tono Puk