O vysokohorskom výstupe na Schönbrunn

Prvý tohtoročný výlet mal pomerne neskorý dátum - posledný júlový víkend. Destinácia nebola veľmi ďaleká, no spomienky na moju predchádzajúcu návštevu dotyčného miesta také boli. A tak sme sa spolu s asistentom vybrali na vysokohorskú túru do... Schönbrunnu.

Teraz si možno hovoríte "Adam, si v poriadku? Veď palác Schönbrunn je vo Viedni, na rovine.". Nuž, je aj nie je. Ale poďme pekne po poriadku.

Do Viedne sme prišli autom a po krátkom blúdení (pretože chlapi navigáciu predsa nepotrebujú) a niekoľkých nesprávnych odbočkách sme boj s vlastnou hrdosťou prehrali, nastavili sme si našu destináciu v navigácii a tá nás priviedla na veľké platené parkovisko priamo pred palácom.

Hodinová sadzba za parkovisko je 4,20€.

Parkovisko sa nachádza priamo pred prvým nádvorím. Je potrebné prejsť cez bezbariérový prechod pre chodcov, pri ktorom sa na zelenú trošku načakáte. No za vašu trpezlivosť budete odmenení vstupom na prvé nádvorie, na ktorom sa vám naskytne výhľad na hlavný Schönbrunnský palác. Nádvorie je väčšinou vysypané jemným štrkom, no našťastie vrstva nie je taká hrubá, aby som so svojím vozíkom do nej zapadol. Na centrálnej časti predného nádvoria je aj cesta tvorená veľkými dlažobnými kockami, čo nie je pre jazdcov na vozíku zrovna pohodlné, no jej nespornou výhodou je, že ma natoľko vytriasla, až som vyhladol a ochutnal tak aj guláš s viedenskou knedľou v reštaurácii na nádvorí.

Po posilnení sa sme s asistentom vyrazili v ústrety hlavnej záhrade, ktorá sa nachádza za samotným palácom. Keďže vonku bolo pekné počasie, návštevu samotného paláca sme sa rozhodli vynechať a stráviť čas radšej vonku.

Všetky chodníky v záhrade sú vysypané jemným kamením, čo bolo pre jazdu na mojom vozíku určite vhodnejšie, než akákoľvek historická dlažba. Po oboch stranách centrálneho chodníka sa nachádza záhrada vo francúzskom štýle, s ornamentami z farebných kvetov. Na konci "dolného poschodia" sa nachádza nádrž s vodou. A možno je to fontána, no voda z nej nestriekala.

No záhrada následne pokračuje hore kopcom, na konci ktorého sa nachádza tzv. Glorietta - akýsi letný pavilón, ktorý zdola vyzeral ako priečelie paláca, no bez zvyšku pomyselnej budovy za ním. Cesta ku Gloriette vedie opäť po štrkom vysypaných chodníkoch a môžete si vybrať dve varianty: Cik-cakovú v centrálnej časti, z ktorej sa môžete pri spätnom pohľade pokochať na palác a jeho blízke okolie, alebo priamu, ktorá vedie pomedzi stromy a je viac v tieni.

Naša voľba padla na cik-cakovú serpentínu, pretože výhľady na okolie mám veľmi rád a práve táto cesta ich ponúka.

Na čo som však nebol úplne na 100% pripravený, bolo pomerne prudké stúpanie. Ani v dokumentoch v televízii a tobôž na mapách to nevyzerá tak prudko, ako v skutočnosti.

Nevadí. Prišiel som sem predsa na elektrickom vozíku, takže sila tých pár koní pod mojou kapatou by mohla toto prevýšenie zvládnuť. Priznám sa však, že bolo treba dávať si pozor a jazdiť najmä po strede tohto chodníka, pretože na jeho krajoch sa zvažoval nabok ku trávniku a bál by som sa, že by som potom oveľa ťažšie zvládal manévrovať svoj vozík.

Aj pre asistenta to bol výkon. Kopec bol pomerne prudký, niekoľkokrát sme sa stočili vpravo a vľavo a po každej zákrute sme sa pozerali za seba, aby sme videli výhľad. A keď sme sa dostali až na samotný vrchol stúpania, čoby cyklisti na horskej etape Tour de France, boli sme odmenení nádherným výhľadom. Pred nami stál majestátny palác Schönbrunn, za ním akási široká ulica pretínajúca Viedeň, množstvo všakovakých budov a na samom horizonte dominujúci kostol - počkajte, vygooglim si jeho názov - Rudolfsheim zasvätený Panne Márii, Kráľovnej mučeníkov.

V priestoroch Glorietty sa nachádza kaviareň, ktorá ponúka výhľad na všetky vyššie spomínané pamiatky, budovy a ulice. Okrem toho je vidno aj vrch Kahlenberg tesne za Viedňou, či vzadu na horizonte Vienna International City, štvrť s vysokými a modernými mrakodrapmi.

Vstup do kaviarne sa nachádza v zadnej časti Glorietty a stačí prekonať len pár centimetrovú rohožku a prah za ňou, aby ste sa dokázali dostať dnu.

Po našom takpovediac vysokohorskom výstupe sme si dopriali odmenu v podobe espressa, typickej nefalšovanej viedenskej Sacherovej torty a Esterházyho (orieškovo-krémovom) zákusku.

Pre spiatočnú cestu sme si zvolili variantu priameho rovného zostupu po okraji celého záhradného areálu. Opäť bol chodník vysypaný jemným štrkom ale zostupy s elektrickým vozíkom sú pre mňa snáď ešte viac stresujúce, než výstupy hore. A tak som zvolil pomalé a opatrné tempo.

Zišli sme späť do hlavnej záhrady, urobili pár záverečných fotiek počas tzv. zlatej hodinky, nasadli sme do auta, párkrát sme opäť zle odbočili, no večer o pol desiatej sme sa nakoniec úspešne vrátili naspäť do Bratislavy.

HODNOTENIE (max. ⭐⭐⭐⭐⭐)

Foto: Tono Puk